Keď si odišiel zostalo som sama a teraz nemôžem vedieť či to čo cítim si nahováram že práve ti si bol ten pravý alebo je to len môj pocit prázdna.	Dávam si to všetko za chybu ale tak rada by som napravila to čo sa rozbilo. Nikto mi nerozumie nikto nevie že opúšťam raj Raj ako si ho ja predstavujem nič výnimočné len pocit totálneho pochopenia a pocit že osoba ktorú milujem ma nezradí Bol to hádam klam niečo len v mojej naivnosti vysnenej mysle	Spomienky, stopy v hrudi po daždi ako keby nebolo dosť, stále prichádzajú drobnosti pripomínajúc teba, nás Pípa telefón utekám či smska od lásky len slova od lúdi ktorý sú mi tak vzdialený V okamihu bolo všetko preč všetky sny som stroskotala  sama na ostrove bez teba s domorodcami ktorý nehovoria po našom Volanie o pomoc nepomáha lebo sme vždy len samý a už spím cez deň lebo nechcem cítiť bolesť a bdiem cez noc lebo vtedy ma nikto neruší
Možno ak to vyslovím sama pre seba zmizne to čoho sa bojím. Viem že je to nezmysel ale myšlienka ma nepúšťa. Chcem sa skryť ale Ocítam sa nahá pred davom. Hudba ma vťahuje a sama sa zamotávam. Ocítam sa zrazu sama pred sebou dívajúc sa na svoju vlastnú nezmyselnosť. Som len herečka hrajúc úlohu ktorá mi nepatri.	Zmena je had ktorý vyzerá farebne lákavo ale prinesie neočakávajúce následky.	Je to moja hra. Hra ktorú si nepamätám kedy som písala. Viem ako skonči ale stále dúfam že sa moje osobnosti rozhodnú inak. Sloboda nie je vec vôle ale odvahy. Strach nás brzdi myslieť slobodne ale v mojej hre sa všetci rozhodnú tak ako im predurčilo moje podvedomie.
Isté je že nič nie je pevné, som ovplyvnená okolnosťami a strach ma spútava lebo žijem na pokraji priepasti.  Vidieť niekoho na tej istej priepasti nie je také zmocňujúce ako mihnutím oka sama tam stáť. Chcela som niečo také zažiť ale nemala som po tom túžiť lebo ocitnúť sa tam je horšie ako žiť s túžbou naveky. Niekedy nevieme po čom túžime.	Ako môže byť niečo také milé tak nebezpečné? Rastie rastie čo s toho nevyrastie? Očakávaná odpoveď chýba ako vo vakuu kyslík. Chýba odvaha niečo povedať a vzniká ticho ktoré spútava. Opatrnosť je ale nutná to si uvedomujem lebo ľahko sa môže toto okúzľujúce miesto stať svedkom tragédie.	Nádej mi umiera utiekam sa do neskutočná aspoň tam mám svoje ideály neporušené tam mám svoj neporušený svet Čo vlastne riešim všetko mi utieklo nezbadala som nič a nič je to čo mi ostalo visieť v náruči Ak je toto to čo mi bolo naplánované tak je to naozaj veľká skúška Ateliér čo mi bol najlepším priateľom sa mi stal to čoho sa najviac bojím Som prebodnutá kópiou skutočnosti tuším kde som spravila chybu ale nemôžem ju odvolať Nič mi nieje odpustené lebo ja som si neodpustila